Tak sme si s manželom pracovne nazvali akciu, počas ktorej odstrihneme našu rodinu od televízora. Prečo sme to urobili? Dovtedajšia situácia sa nám už zdala neúnosná. Naše deti mali vypestovanú celkom kvalitnú závislosť a my sme pred tou bedňou tiež trávili viac času, ako sme si boli ochotní pripustiť.
Chceli sme aby sa zabavili aj inak ako sedením pred obrazovkou. Aby boli trochu viac duchom prítomní. Aby si negumovali mozog pasívnou zábavou. Aby sme sa viac spolu rozprávali. Aby sme boli viac spolu a nie len vedľa seba.
Urobili sme teda menší pokus. Vypli sme televízor definitívne. Pre deti platilo embargo aj na rozprávky cez DVD, notebook, v mobiloch. Proste úplný informačný a technologický zákaz. Nám dospelím ostali len mobily s pripojením na internet, ale snažili sme sa aj to obmedziť. Aby sme neprovokovali deti, ale aj kvôli sebe samotným. Aj my sme potrebovali technologický detox.
Deťom sme povedali, že veľa pozerali a televízor sa z toho pokazil. Že musíme čakať na uja opravára. A tak sme čakali. Vydržali sme čakať celé dva týždne 🙂 Prvé dva dni boli fajn. V stredu už začali mrzúniť, že chcú rozprávky. Doľahla na nich celkom kvalitná kríza. No nepovolili sme a vydržali ďalej. Štvrtok bol veľmi podobný, nechýbali ani scény a plač. No v piatok sa už znova trochu „vyjasnilo“. Takto striedavo jasno/oblačno to šlo celý čas.
Ako to u nás vyzeralo predtým?
Ráno, len čo sa zobudili (čo bývalo aj tesne po piatej), už leteli pred telku a pýtali rozprávky na DVD, keďže o takomto čase ešte žiadne vysielanie pre deti nebeží. Spočiatku nám to vyhovalo – deti mali rozprávky a my ešte pár minút na dospávanie. No problém nastal, keď sme chceli telku vypnúť. Začal vresk divých opíc. Myslím, že podrobnosti nemusím nikomu popisovať. Poznajú to všetci rodičia, ktorých deťom bolo niečo odopreté.
Krpci sa proste odmietali vzdialiť od obrazovky – nechceli sa prezliekať z pyžama, nechceli raňajkovať. Dokonca nemali kedy ani na WC odbehnúť (našťastie ale starší vždy stihol a mladší si vychutnával pohodlie plienky). Potvory. Dali si povedať, až keď rozprávky skončili a začala Panoráma (o 8:00 hod!!!). Občas sa to teda vyšplhalo na takmer 3 hodiny telky a to bolo len ráno!!!
Ránom sa ale televízny maratón zďaleka neskončil. Ak som nestíhala v ten deň dorobiť svoju prácu počas obedného spánku a potrebovala som ešte nejaký čas na dokončenie, šup s nimi znova pred TV. Takisto večer už sedeli na gauči ako vrabce na drôte a čakali na svoj Večerníček. Záchranou bolo, keď bol namiesto večerníčka nejaký šport a my sme pustili len kratšiu rozprávku na DVD. Inak by to bola ďalšia hodina a pol hľadenia do bedne.
Nehovorím, že to u nás prebiehalo takto každý deň, ale podobné scenáre sa opakovali na môj vkus až príliš často.
Ako to prebiehalo počas pokusu?
Ako som už povedala, začiatky boli ťažké. Nechýbala agresivita a hnev: „Prečo nemôžeme pozerať rozprávky?“ Nechýbala ani nuda: „Čo máme teraz robiť?“ Bez rozprávok boli deti od samého rána odkázané len na seba, na svoje hračky, prípadne na interakciu s nami. Zo začiatku sa len tak bezcieľne motkali po dome. Narážali na hračky, no nehrali sa s nimi. Museli sa znova naučiť zabaviť sa dlhšie spolu, resp. sami bez telky. Objavili zabudnuté hračky a veru vytiahli aj tie, ktoré bežne trčali v polici bez záujmu.
Pre nás to znamenalo tiež nejaké zmeny. Musela som si čas zadeliť tak, aby som všetko, pri čom mi nemôžu asistovať, stihla urobiť a hlavne dokončiť počas ich spánku. Museli sme s manželom obmedzovať aj svoj čas s technikou, aby sme deti nedráždili. Museli sme sa zriecť niekoľkých obľúbených programov, keďže telku sme nemohli zapnúť za žiadnu cenu,aby nás chalani neodhalili 😉
Prinieslo to však naozaj aj nejaké výhody. Namiesto bezprizorného kukania pred seba (ako sa mi to už niekedy zdalo) sme získali viac spoločného času. Deti sa dokázali trochu dlhšie prehrať sami. Venovali sme sa viac sebe navzájom – čítali sme deťom knižky, hrali sme sa s nimi. Mali sme s manželom zrazu čas na rozhovor, čas na seba. Boli sme viac vyspatí, keďže sme nekukali do kusa noci.
Ako to máme teraz?
Je tomu ešte len pár dní, čo sme techniku znova pustili do našich životov. No stále sa snažíme ju obmedzovať. Deti odvtedy videli len jeden večerník a možno pár krát nejaké video či krátku rozprávku na mobile. Ranné rozprávky videli dnes prvý krát. My sa tiež rozhodujeme, čo si pozrieme a či televízor vôbec zapneme.
Nechcem, aby sme znova skĺzli do automatického zapínania telky akonáhle sa zobudíme, či dôjdeme domov. Až po takomto radikálnom reze si človek uvedomí, ako veľmi podliehame pasívnej zábave. Ako veľmi všetká tá technika riadi naše životy a koľko času vlastne strácame.
2 Responses
Super! Super! Tlieskam 🙂 u nas teda idu len dvdcka, ale fuuu, niekedy mam pocit, ze to vypojim vsetko 🙂 a to teda nemame denne. V zime to bolo horsie, teraz ma zachranuje pocasie, velmi vela sme vonku. Co som ja spravila sama so sebou, ze poobedia, ked su deti doma zo skolky – ziadne maily, socialne siete, proste mobil je na policke, maximalne zelefonujeme starym rodicom cez skype.
Haha, nás nedávno na dva dni odpojili od elektriky a môj 11 ročný brat len chodil po dome a zovšadiaľ bolo počuť výbuchy hnevu, že čo všetko nejde. Lebo nešlo nič. Telka. Telefon a tablet, ktoré sa musia neustále nabíjať. Rádio. Svetlo v kúpeľni. Kúrenie. (Ešte že bývame v bytovke, kde z nám trochu kúria aj susedia zo strán.) Vrchol všetkého bol, keď si všimol že ani v chladničke sa nesvieti. (Mrazák sa na druhý deň roztopil.) Večer sme chodili po byte s baterkami a mne napadlo zapáliť sviečky. Pripomenulo mi staré časy, v starom dome, keď sa za búrky vypínali ističe, a romantické hranie kariet pri sviečkach na chate, kde elektrika nie je. Chytila som situáciu za pačesy a naučila brata hrať zložitú kartovú hru. Neuveriteľná vec: bavilo ho to! Hrali sme dlho do noci a okrem toho že sa poučil čo sa stane keď nezaplatí účet za elektriku verím, že aj on si raz na to spomenie tak, ako ja spomínam na tie ističe. Len búrka nám chýbala. 🙂